Hafíkovanie
Vyzbrojila som mňa aj Gili kopou oblečenia, diek, teplým čajom...a išli sme. Čakala nás konská hala vo Vysokej pri Morave. Vonku všetko biele, krásne, slnko svietilo... Ale čaj aj káva mrzli v hrnčekoch. Doslova :o) Jedinou záchranou bola vyhrievaná klubovňa miestneho jazdeckého klubu, kam sme sa chodili rozmrazovať. Prvým behom bola tuneliáda - hrozná motanicka tunelov a číselok, na obhliadke sme si tak zavadzali, že som ledva vedela nájsť číselká. A tak to aj dopadlo. Gili bežala skvele, úžasne, dokonale - rýchlo, ale pozorne, vbiehala presne tam, kam mala, až kým som sa ja nestratila, zaváhala a Gili vbehla do prvého tunela, ktorý zbadala. Prvý disk bol na svete. Druhým behom bol jumping, ktorý sme ešte odštartovali dobre, ale keď som ju po zlom nábehu do slalomu zastavila a vrátila, malý pes sa nasral, začal mi nadávať a bolo to celé v čudu. Skočku po slalome ešte skočila, ale druhú už nie, pre istotu ju obehla a skočila z druhej strany, potom ešte pár krát...a potom sa konečne zastavila pri mne, samozrejme stále mi nadávajúc. Nejako sme si to dobehli, ale disk nás neminul. A do tretice open, ktorý začínal takou dobrou kombináciou skočka, rovno za ňou nábeh na kladinu a z každej strany ešte aj diera do tunela. Takže sme sa diskli hneď po prvej skočke, tunel bol mooooc lákavý. Beh sme nejako dobehli, napodiv ten zbytok bol už celkom fajn. Ešte sme počkali na vyhodnotenie a utekali sa rozmraziť domov.
Ale stálo to za to - tak šťastného a spokojného parsona som už dávno nevidela :o)