Mačka...auto...bum
Po doobednom cvičáku agility, kde ma Gilinka riadne vytáčala jej klasickým blbnutím a lietaním kade tade, sme prišli domov. Kým som do seba súkala obed, zapla som PC a dozvedela sa, že nás opustila Gipsynka. Tú informáciu som dlho nevedela spracovať. Krásna, čierna labíčka, s neskutočnou charizmou, bola zrazu preč. Fatálna chyba veterinára, ktorý nesprávne určil dávkovanie liekov... Ešte stále so slzami v očiach som vyšla na dvor, že sa konečne pustím do očisty auta po zime a skúsim prísť na iné myšlienky. Zrazu len počujem vrešťať mačky. Gili chňapla čierneho kocúra, Foxyna pruhovanú mačku, obe patriace našim susedom. Gili poslúchla moje "Pusť" a mačka zdrhala preč. Ja som rýchlo schňapla Foxynu, snažila sa ju ukecať, aby mačku pustila, popri tom odkopávala Icy, ktorá si tiež chcela kusnúť. Foxy nakoniec pustila, mačka sa vtrepala do koterca, snažila sa vyliezť na strechu, husky sa po nej nadrapovali... V tej chvíli z ulice hrozné brzdenie, náraz... Čo sa autá zrazili?...A vzápätí hrozný jakot psa...Panebože, nejakého psa zrazilo. V tej sekunde som si uvedomila, že Gili ani Monču nikde nevidím. Nechala som mačku a husky napospas osudu, zúfalo kričala na moje krpaté, ale nikde sa neobjavili. Pri pohľade cez plot som zbadala Monču za bránou, Gili nikde...len od cesty na mňa mávali ľudia, že tam zrazilo psa. Vystrelila som tam, cez veľkú bránu, hľadať kľúče od malej by trvalo moc dlho... Tá chvíľka k ceste bola nekonečná, jediné, čo mi behalo hlavou, bolo Panebože nie, nie, toto sa nemohlo stať, ona nemôže odísť za Gipsy... Na chodníku pri ceste bolo zaparkované auto, pri ňom hlúčik ľudí, tuším aj s nejakým psom, akurát sa chystali nastupovať, keď sa to stalo. Gilinka bola schovaná pri nich. Keď ma zbadala, s plačom sa mi vyrútila oproti - zadok ju neposlúchal, divne padala... Podarilo sa mi ju chytiť na ruky. Celé bruško krvavé, v stehne riadna diera, až som čakala, ako na mňa vykukne kosť, ale našťastie nič také. Bleskom som s pomocou susedov pozatvárala ostatných psov, Gili sa pokúsila naložiť do auta. Chúďa sa mi od bolesti zakusla do tváre, ale bolo mi to jedno. Z brány som vyrazila tak, že som zadné dvere krásne odrela o stĺp, ale bolo mi to jedno. Našťastie veterinu mám 5 min. od domu a ešte mali otvorené. O Gili sa postarali skvele. Čakanie na výsledok vyšetrenia bol síce nekonečný, ale správy pozitívne - vnútorné zranenia podľa všetkého žiadne, labky tiež celé, ale 3-4 zlomeniny panvy. Pri pohľade na RTG som len zalapala po dychu, ale hneď mi bolo vysvetlené, že to sa zahojí samé. Ako sme sa liečili, popíšem na samostatnej stránke, možno to raz pomôže niekomu v podobnej situácii.
Dnes, 3 týždne po nehode, Gili chodí, najradšej by už behala a skákala. Nožičky ešte tak úplne neposlúchajú, ale to sa časom spraví. Gili našťastie paniku z áut nemá, za to ja dvojnásobnú, než predtým. Toľko som dávala pozor, nakoniec sme sa nešťastiu nevyhli a to zrovna vtedy, keď som bola presvedčená, že psi sú v bezpečí, na vlastnom dvore, z ktorého nikdy neušli... Človek nikdy nevie, kedy sa čo môže stať, preto si život s našimi príšerkami užívajme naplno každý deň, nikdy nevieme, ktorý je tým posledným.... Našťastie, pri Gilinke stál anjelik strážny...možno práve Gipsynka, ktorá tým anjelikom určite je. RIP krásavica...