Malokarpatský dogtrekking long - 15.-17.9.2010
Na miesto činu sme sa dopravili už vo štvrtok večer. V Mlyne vládne fajn atmosféra, ktorá napodiv pretrvala aj po oznámení itinerára. Na mape to vyzeralo fajne, aj keď sa mi až hlava zatočila, kam že ďaleko to ideme. Odhodlanie pretrváva.
Ráno som sa zobudila do tmy a bubnovania dažďa. Že by som si to ešte rozmyslela? Ale nie, dážď prestáva. Batoh zbalený, psi ready, ja snáď taky... Doráža moja parťáčka Nika a vyrážame. Niki od začiatku nahodila riadne tempo, ale zatiaľ sa to dá. Prešli sme celou Železnou až na Snežienku. Odtiaľ nás čakalo prvé stúpanie - po žltej smer Za Kačínom. Tam sme sa napojili na červenú a pokračovali cez Sekyl do Mariánky. Pomaly nám začalo kvapkať na hlavy. Pokračovali sme po červenej do Borinky. Po výšlape na Pajštún som už nevedela, či som mokrá z tej makačky, alebo z dažďa. Zamontovala som batoh do pršiplášťa, schovala mobil, ktorý už kvôli vlhku začal haprovať a pokračovali sme smer Košarisko. Túto trasu sme už dôverne poznali, aj keď na jar sme ju šlapali opačne. Pokračovali sme po zelenej, rozbahnenej cestičke, po okraji vojenského priestoru. Dostavila sa prvá depresia. Dva kroky vpred, jeden vzad, tak nejako to pri tom šmýkaní vyzeralo. Z Kozieho chrbta opäť na červenú, preliezť cez vrch Somár až po rázcestník Tri kamenné kopce. A ďalej po červenej na Pezinskú Babu. A tu sa stala zásadná chyba - Nika sa mi kúsok stratila z oči, pochybné značenie ma dokonale zmiatlo a ja som zablúdila. Skončila som na neznámej asfaltke, netušiac kde som a s mobilom, ktorý sa nedal zapnúť. Po chvíľke zúfalstva a zlosti išlo okolo auto. Skočila som mu do cesty s mojou obľúbenou otázkou "Neviete náhodou, kde som?". Nuž, vo vojenskom priestore, ja šikulka. Milý ujo z lesnej stráže ma zablatenú až za ušami, s rovnako blatovými psami, naložil do auta a odviezol - "tu kúsok, za takou rampou, je rázcestník, ten vám ukáže, kade". Tešila som sa len chvíľku - kým som nezistila, že som opäť na Troch kamenných kopcoch, kde som bola pred hodinou... Tentokrát som už správnu cestu našla. Na ďalšej križovatke som stretla zablúdenú Lenku s Leom. Na Babu sme pokračovali spolu. Tam som hodila chvíľkovú prestávku. Po vyše 30 km namazala nohy, bohužiaľ suché ponožky sa nekonali, v batohu namokli :o( Niečo sme zjedli a mazali sme ďalej, po chvíľke sedenia mne aj Gilinke začali cvakať zuby.
Červená magistrála nás viedla riadnym stúpaním do sedla Javorina. Odtiaľ ešte kúsok hore a boli sme na Skalnatej. Prvý dychvyrážajúci výhľad predo mnou. Krása... Ale valíme ďalej - doslova, ten zostup dole bol šialený. O pol 7 večer som dobehla Lenku na Čermáku a spolu sme maturovali, čo ďalej. Kolečko cez Kuchyňu a Vysokú za svetla nijako nezvládame. Rozhodli sme sa vybrať priamo na bivak pod Vysokou. Mali sme to už len cca 5 km. Na bivak sme už dorazili s čelovkami. Čakala nás krásna útulňa, s 2 miestnosťami, sviečky, zápalky, vonku studnička... Nabrali vodu na noc, rozložili spacáky... Po chvíľke sa objavili ďalšie spolubojovníčky, Peťa a Ala. V noci som sa prebrala na to, že mi je riadna kosa. Rozpadol sa zips na spacáku, paráda. Nejako som ho zase zapla. Zopakovalo sa to ešte pár krát, kým konečne prišlo ráno. Veci šup do spacáku, nech sa trošku zohrejú. Rýchle raňajky, zarobiť ionťáky na cestu a išlo sa. Pred nami čakala Vysoká. 1,5 km stále hore a hore. Ale ten výhľad, stál za to. Karpaty sme mali ako na dlani. Času málo, ale jednu - dve fotky sme si dopriali. Nasledovalo zabíjanie šmykľavými skalami dole, dole, doooole. Tam niekde sme sa s Lenkou zase rozdelili. Moje kolená a členky po zostupe riadne protestovali. Prišli na radu aj paličky a presne podľa mojich nádejí ma zachránili, hneď sa mi išli lepšie. Niekedy pred obedom sme boli opäť na Čermáku.Išlo sa celkom dobre, slniečko svietilo, príjemne nám bolo :o) Po zelenej sme vyrazili známymi končinami na rozhľadňu Veľká Homola, odtiaľ Traja jazdci a odtiaľ - katastrofa. Po zelenej dole, dole, stále len dole, lesom, polomom, preliezať stromy a nestratiť cestičku... K slovu zase prišli paličky. Po príchode na asfaltku som prvý krát prehodila na nohy rozčaptané staré Adidasy. To bola úľava :o) Ťapkali sme ďalej až na Zumberg, čo bol posledný kontrolný bod. Po žltej sme pokračovali ďalšími nekonečnými polomami cez Zilovú na Šenkárku. Na nohách som už opäť mala zablatené a trochu mokré Salomonky.Odtiaľ na moje obľúbené Tri kamenné kopce a už len ďalej po červenej až do cieľa. Opäť sme si vyliezli na Somár, kde som si uvedomila, že máme problém... Na Kolibu to hlásilo 5 hodín. A tma už pomaly za dverami... Makala som ako sa dalo, o pol 8 sme dorazili na Biely kríž. Čelovka už na hlave, opäť Adidasy, síce mokré, ale mäkké. Psi už mali tiež plné zuby všetkého, len spať a spať. Mňa prepadla úplná depresia, mala som chuť zavolať, že končím. Ale, toľko km... Na Bielom kríži nás aj tak nemá kto ako vyzdvihnúť... Išli sme ďalej. Medzi Peknou cestou a Chlmcom sme sa aj úspešne stratili, aj úspešne našli, aj si poplakali, aj zanadávali, aj si navzájom so psami dodávali sily... Konečne pod Chlmcom... Volíme "skratku" - Kolibu sme si zbabelo po žltej obišli a objavili sa opäť na Snežienke. Posledné 3km do Mlynu boli nekonečné... Ale doplazili sme. S paličkami v rukách, slzami na krajíčku, začalo nám pršať - a my sme vpadli dnu. Do tepla, svetla, medzi ľudí a psov, ktorí nás všetci nadšene vítali, tlieskali... Zložila som sa na stoličku, nohy, ruky sa klepali, kĺby hrozne boleli, odmietli ma už držať...ale boli sme v cieli. Dokázali sme to :o)
Už len teplý guláš, sprcha, pifčo na dobrú noc... K tomu niečo na boľavé kĺby, psíkom ošetriť labky, sebe zaparené a zodraté koleno od bandáže...a mohli sme konečne odpadnúť spať.
Ráno nás čakali teplé párky a čaj, studené pivo :o) a vyhodnotenie. Moje nohy napodiv fungovali, za to Gilinka chodiť odmietala :o( Našťastie sa z toho cez deň vyspala, nebolo to nič vážne, len trochu odraté labky a večer už zase lietala. Na rozdiel odo mňa, čo sa liečim doteraz :D