Memoriál Daniela Lukáča 20.-21.10.2012
Pôvodný plán na Mošovce znel C kategória so všetkými 4 psami. Milan s Remym to ale musel zrušiť kvôli pracovným povinnostiam. Tak fajn, tak teda nebudem v Cčku strašiť s 3 psami, pôjdem len s mojimi babami na kolobku. Ale človek mieni...
V piatok sme dorazili už doobeda, nikde nikto. Vypustila som psíčky, nech si pobehajú. Ako iank zamierili rovno do krtincov kopať krátery. Rýchlo som im to zatrhla, ale aj tá chvíľka asi stačila na to, že si Foxy niečo zaryla do packy, tam kde vyrastá pazúrik. Cestou ku mne trošku zakrívala, ale len pár kroko, takže som tomu neprikladala žiadny význam. Chyba. Na tom som ale prišla až na druhý deň...
Psíčky nažhavené, chystáme sa na štart. Ešte posledné venčenie a hajde na to. Psíčky ma vlečú na štart, Kuba ich ledva drží, zastavíme pred stanom, psíčky jačia, hučia, skáču... Pohneme sa na štartovaciu čiaru, Foxynka zjačí, zapiští, predná labka v lufte a piští a piští. No infarkt na fleku. Hádžem kolobku o zem, obzerám labu sprava, zlava, ohýbam, mačkám, nikde nič. Chytím spodok packy a zase vreskot. Poodhŕňam chlpy na prstoch a príčina odhalená - jeden prstík napuchnutý, mokvajúci, hnisajúci a desne bolavý. Tak otočka, dobehali sme :o(
Prstík som ošetrila ako sa dalo, ostrihala chlpy, vydezinfikovala, na packu dala papučku a chystala sa nešťastne pozerať na ostatných pretekárov. Ani neviem ako mi v hlave vznikol ten šialený nápad, že si to idem zabehať s Icynkou :D Zohnala som si sedák, šnúru a hajde na štart. Napodiv som na tej trati neumrela, Icynka celkom pekne išla, dokonca aj trošíííčku ťahala, takže okrem 2 kopcov hore a jedného kúska dole som celú 4km trať odbehla. A ani úplne posledné sme neskončili, aj keď to bolo o chlp.
Druhý deň ráno som sa napodiv postavila, nožičky ako tak spolupracovali, aj keď boleli, tak som sa plná nadšenia vybrala opäť na štart, že to nejako odtrpím aj dnes. A tudle, milá Icynka síce vyrazila na štarte úplne krásne, škoda len, že jej to vydržalo len kúsok a po ledva polkilometri nie len že prestala ťahať, ale ťapkala vedľa mňa so zdeseným výrazom, jak keby som ju viedla na popravu. Snažila som sa ju ešte nejako namotivovať na kamarátov, nech beží s nimi, ale nič, ani ťuk, len panika a panika. Tak sme to vzdali a otočili späť do ciela. Priznávam, že som bola teda riadne nasratá, na psa aj na seba, či som nemohla urobiť ešte niečo...ale asi nemohla. Ťažko povedať, čo jej preletelo tou hlavičkou a čo ju tak vydesilo.
Ale tak akcia super aj napriek tomu, že z pôvodne plánovaných 4 psov, potom dvoch a nakoniec jedného nedokončil pretek ani jeden :D