MSR Králiky 17. - 19.2.2012
Prvý krát po X rokoch sa nekonali preteky na Donovaloch. Hotová národná tragédia Ale bola tu istá alternatíva pre divákov - pretek zaradený do Visegrad cupu a zároveň MSR Slovenska na Králikoch. Pretek organizovaný mojim klubom, v krásnom prostredí, takže som tam rozhodne nemohla chýbať.
V práci som si zobrala dovolenku na piatok a vo štvrtok večer vyrazila smer Banská Bystrica. So saňami na streche som si to pomaličky šinula po diaľnici, potom cez Bystricu až som pred Králikmi musela zastať a nahodiť reťaze. Fungl nové, takže to išlo ako po masle a ani som neskončila špinavá až za ušami. Vyškrabala som sa hore Králikmi, zavolala zvyšku osadenstva kudy kam...a tíško dúfala, že stojím pri zlej odbočke, že to nemôžu myslieť vážne, tade sa predsa s autom prejsť nedá. Dalo. Ale nie so mnou za volantom, ja som sa pre istotu nechala odviezť na skútri. Potom sa rýchlo postarať o psi, nájsť svoju posteľ, chvíľku pokecať s ostatnými a šupem spať, po celom dni som toho mala už celkom dosť.
V piatok nás všetkých čakal skorý budíček a po raňajkách sme sa vrhli do roboty. Mašinka upravovala a rozširovala priestro stake-outu, časť ľudí vyrazila do Bystrice na námestie prezentovať psíky a preteky a časť nás vyrazila na skútroch na trať, prezrieť ju, označiť a tak. Samozrejme sa to neobišlo bez kopy srandy v podobe zapadnutých skútrov, nás, stratenej cesty a podobne, ale aspoň bolo veselo. Poobede začali pribúdať musheri aj stánkari, postupne sme pripravili aj priestor štartu a cieľa, zastavili sme sa až večer potme.
V sobotu nás privítalo slniečko a desné teplo. A kopa ľudí, nestíhala som valiť oči, čo sa tam dialo. Stánky, pódium, na ktorom sa striedlai kapely a všade kopa malých reflexných vestičiek - každé dieťa dostalo od policajtov vestičku, milé to bolo Všetci sa vrhli na psíky, hladkať, fotiť, no malé Donovaly, fakt. Na štart sme sa dostali okolo obeda. Miestami pražilo slnko, miestami snežilo, veselé to bolo. Vyrazili sme za takých ovácií a potlesku a povzbudzovania, že sa mi až kolená klepali z tej trémy Ale zvládla som sa nevysypať, baby spolu s Pachom makali jak blázni. V prvom veľkom kopci som skoro vyplula dušu, pred druhým sa Foxy rozhodla, že ona tade nejde, ona si radšej odbočí. A mohla som si aj hlasivky vykričať, bolo mi to prd platné. Zachránil ma až predbiehajúci Jaro Bánoci, ktorý psi ukecal a moje trúby sa konečne vybrali za ním. Ale len po prvú ďalšiu možnú otočku, tam to Foxy zase skúsila niekam do preč. Tentokrát našťastie moje hulákanie pomohlo a išli sme ďalej. Cestička išla krásnym lesom, trošku hore, trošku dole. Psom už ale bolo evidentne teplo až moc, tak to protestne zapichli do záveja. Kým som ich rozmotala a postavila späť na cestu, tak sa pekne vydýchali a mohli sme valiť ďalej. Ale teplota a moje hádky s Foxynkou o smere behu sa na našom výkone podpísali, Foxyne sa nechcelo, flákala to a s ňou aj všetci ostatní. Do posledného mini kopčeka pred cieľom sme sa plížili krokom. Aspoň že do cieľovej rovinky sa posnažili a doťapkali aspoň poklusom. Po oddychu a skončení preteku ma ešte čakala robota - náš Orava Challenge tím bol k dispozícii pre záujemcov o povozenie sa na záprahu. A že tých záujemcov bolo hodne, prevažne detičiek. Odkrútili sme nejaké 2 hodinky, ja som ušla do sprchy a mohli sme vyraziť na večerný musherák. Jedlo, pitie a tancovačka pomaly do 1 rána, ako sa sluší a patrí
V nedeľu bolo počasie pre psíky omnoho priaznivejšie. V noci pekne primrzlo, aj cez deň sa teplota držala tesne pod nulou, čo bolo na trati hneď poznať. Foxy síce opäť protestovala a na rovnakých 2 miestach sa pokúsila vybrať vlastnou cestou, ale smola, stáli tam bežkári, ktorí mi na moje nešťastné prosby pomohli, zamávali ručičkami a paličkami, Ice v panike vyvalila oči a stiahla to späť na cestičku. Ďalej sme už pokračovali bez problémov, aj mne to šoférovanie saní išlo lepšie a na prudkých vlnovkách hore dole som s nimi nešklbala, takže sme do cieľa dobehli s jazykom po zem, ale bola som maximálne spokojná. A aj výsledok potvrdil moje pocity - o 4 minúty lepší čas než v sobotu. Po akom takom oddychu a perfektnom guláši sme opäť povozili detičky, zaťapkali víťazom na vyhodnotení a už nás čakalo len zbaliť všetko, čo sme v piatok postavili - štart, cieľ, bannery, lavičky... Demontáž išla našťastie rýchlejšie než montáž, takže sme to mali pomerne rýchlo hotové. Ešte večera v miestnom penzióne a nekonečná cesta domov. Zaspala som našťastie až doma v posteli