Jdi na obsah Jdi na menu
 


Novomestský dogtrekking 29.7.-1.8.

4. 8. 2010

A je to tu, Náš prvý long. V stredu balím veci a snažím sa o zázrak - zmestiť všetko do 38l batohu. Spacák, oblečenie, jedlo je dnu. Karimatka, flaša, plachta na bivak sú zvonku na batohu. Jupiiii, podarilo sa. Vo štvrtok večer vyrážame. Do Kálnice sme dorazili potme. Lialo jak z konvy. Zobrali sme si pivo na posilnenie a... aké boli tie teoretické návody "Ako postaviť stan v daždi a neurobiť z neho bazén"? Vyťahujeme čelovky a ide sa na to. Najprv vrchnú plachtu, pod ňou rozložiť spodnú časť... Na mojom stane sme to nacvičili, Offcin už išiel ako po masle. Hurááá, hotovo, šup do tepla a sucha. V klubovni chaty STU sme si vypočuli opis trasy, čo nás čaká a neminie. Na mape to vyzerá fajn, ešte stále sme plní optimizmu. Okolo polnoci zaliezame do stanu. Nastáva prvý problém - karimatka zostala doma. Nevadí, dáme deku, bude stačiť. Nestačilo. V kombinácii s tenkým letným spacákom som viac cvakala zubami než spala.

Konečne ráno. Dážď vytrvalo bubnoval o stan. Nahadzujem pršiplášť. Ale vonku to tak zlé nebolo, len mrholilo. Pršiplášť dolu. Nasledovalo obliekanie, balenie vecí. Čo nechať? Čo zobrať, aby nebolo veľa, ale ani málo? Konečne som to nejako napakovala, vrátane vody do camelbagu. Zhltnúť 2 párky na raňajky, podpísať si rozsudok (súhlas, že to absolvujem na vlastnú zodpovednosť) a s veľkým hurá vyrážame v ústrety dažďu a takmer 100 km.

Prešli sme Kálnicu - tam to vzdali gate a rukávy od bundy, pokračovali lúkami na Beckov - tam to vzdali boty. V Beckove stretávame prvého zablúdilca. Našli sme zelenú, hurá. Viedla nás slnečnicovým poľom, krásnou alejou so stromami... Vodu už neriešime, máme ju všade. Ale zatiaľ sa stále usmievame. Nerozhádzal nás ani šialene mazlavý blatový kopec, kde sme sa šmýkali a padali, aj my aj psi. Prichádzame do dedinky Selec. Velím prestávku, žalúdok škvŕka už moc nahlas. Zakotvili sme pri hostinci, bohužiaľ ešte zavretom. Ale bola tam strecha a ako tak suché lavičky. Drevený stôl okamžite využil zmrznutý premočený Lukáško. Nebude predsa spať na studenom betóne. Kým som ja tlačila do seba žemlu a slaninu, husky a Tessia sa ma snažili zhypnotizovať, nech dám aj im. Dala som, zaslúžili si. Lukáško sa zatiaľ triasol na svojom stole a naše presvedčenie o prejdení longu sa otriaslo prvý krát. Ak neprestane pršať a psi neuschnú, bivak nehrozí. Zuby začali postupne cvakať aj nám, takže balím švestky a vyrážame ďalej.

Okolo nás krásne lúky. Sem tam už dokonca aj neprší, sem tam nás riadne zlialo, sem tam zahalila hmla... V diaľke ale vykúka nejaké svetlo, svitá nám nádej...Ale kukáme okolo seba - stratili sme značku. Chvíľku pokračujeme ďalej, ale značka nikde. Zaradíme spátečku. Značka potvora uhla do lesa a ani jedna z nás si to nevšimla.  Členok si definitívne vypýtal bandáž. A začíname stúpať.Nemám rada kopec Hradisko. Do kopca, potom do ešte väčšieho kopca. Valí z nás voda, neviem či z dažďa alebo z nás, je to asi jedno. Konečne sme hore. Kúsok dole...a zase hore. Nemám rada Inovec. Ani trošku. Hore nás čakali lavičky. Padáme a fučíme. Konečne neprší, vyzliekam jeden z pršiplášťov. Gate na mne pomaličky schnú. Ale zuby cvakajú, ide sa ďalej.

Nekonečná červená značka nás viedla raz hore raz dole. Nebyť toho hnuspočasia, mohlo to byť pekné. Takto sme sa len krok za krokom predierali ďalej. K slovu prišli turistické paličky, ako náhrada barličky pre chromý členok. Pomohlo, chodím relatívne bez bolesti. Míňame nejaký prameň. Pred nami rázcestník Pod Ostrým vrchom. Posledná šanca vzdať to a stočiť sa späť do Kálnice. Psi vyzerajú OK, my sme chytili druhý dych. Padlo rozhodnutie, ide sa ďalej. Pobavíme sa na drevenej ceduľke radiacej nám "kochať sa krásami Slovenska pod nami" - vidíme len dvojkríž a hmlu. pokračujeme ďalej na Panskú Javorinu. Výstup hore moje koleno dorazil definitívne. Kúsok odtiaľ navliekam bandáž. Kto niekedy skúšal napchať neoprén na mokrú nohu si asi vie predstaviť tú operáciu. Nocľah plánujeme na Duchonke. Smerovník tvrdí 3,5 hodiny. Pohľad na hodinky - pol 7. Faaaajn, o 10 sme tam ako na koni...

Omyl. Ďalší smerovník - Duchonka po zelenej 3,5 hodiny, ale my musíme po modrej, cez Kulháň - 4,5 hodiny. Začínam prepadať depresii. Vyrážame po modrej. Pred nami sa otvára krásny výhľad do doliny. Tam niekde bude Duchonka. Členok bolí, koleno bolí...mooooc ďaleko :o(

Kulháme sa na Kulháň. Cestička krásna, skoro stále smerom dole, ale nie moc strmo. Napodiv ešte stále vládzeme rozprávať sa. Na Duchonku proste dojdeme, musíme. Lesná cestička sa mení na asfaltku. Nohy začínajú protestovať. A pomaly sa stmieva. Tesne pred Kulháňom na nás niečo zakrochkalo z lesa. Zázračne nič nebolí, pridávame do kroku a vysvetľujeme huskám, že bravčové paprčky sú síce mňamka, ale ten diviak by mal na to asi iný názor. V Kulháňi odolávame ponuke miestnych koňákov na nocľah u nich v klubovmi. Banda pripitých chlapov moc dôveryhodne nepôsobila, radšej vyťahujeme čelovky a ideme ďalej. Ošúchané smerovníky pre istotu neukazovali čas na Duchonku. Už to predsa nemôže byť ďaleko. Kráčame ďalej, v tme behajú len svetlá z našich čeloviek. Psi sa ťahajú do lesa. Presviedčam samu seba, že je to len za srnkou. Do ticha sa začnú ozývať bubny. huraaaa, civilizácia na dosah. Zrazu smerovník - Duchonka 7 minút. Neverím vlastným očiam, je tesne pred 10. Dorážame k smerovníku Duchonka. A čo ďalej? Niekde je tu voda, chatky, tam chce Offca prenocovať. Ale kde je voda? Vpravo? Vľavo? Na ktorom konci vlastne sme? Za svetla to všetko vyzerá úplne inak. Pokus stopnúť auto nevyšiel, každé auto spomalilo, pozrelo na nás a ušlo preč. Blúdime hore dole, ani tam, ani tam...Po hodine blúdenia mi dochádzajú sily aj nervy. Nohy desne bolia, potrebujem ľahnúť. Hoci aj na kraj cesty, je mi to už jedno. Odbáčam k nejakým chatkám. Zjavne patria miestnej smotánke, ale je mi to jedno. Hľadám hociaký flek, kde by sme sa mohli zložiť. Na väčšine chatiek prázdno a tma. Hľadáme nejakú terasu, striešku, čokoľvek, kde na nás nenaprší. A ejha, aký krásny altánok. Kamenná podla,a obrastený brečtanom... Rýchlo psom večeru a šup zabivakovať. Hádžem plachtu na zem, na ňu izolačnú termofóliu z lekárničky, na to deku, ťahám spacák...Predstava suchých veci a zalezenia do teplého spacáku sa razom tozplýva. Všetko vlhké. Naťahujem vlhké termospodky. Tepláky sú tak mokré, že sa ani nesnažím ich obliecť. Dlhé termotričko je celkom OK, tričko naňho tiež ako tak. Flíska nepoužiteľná. Husky už spia, stočené do klbka. Zaliezam do spacáku, snažím sa necvakať zubami moc nahlas a lepím sa na Foxy, nech jej aspoň trošku tepla ukradnem.

Po nekonečnej noci konečne ráno. Pred 6 vstávame a balíme. Koleno bolí jak čert, ale chodiť sa s tým dá. Obliekame mokré veci, obúvame mokré boty - na nohách sáčky, aspoň chvíľku nech máme labky v teple. Vraciame sa na hlavnú cestu a hľadáme, kade ďalej. Nohy protestujú - ozývajú sa pľuzgiere aj šlapy zospodu. Vyrážame po žltej do Podhradia. Vylieza slniečko a pred nami krásny výhľad na Topoľčiansky hrad. Už si ho nevládzem užívať, nohy bolia čoraz viac. Ozýva sa aj smäd, treba zohnať vodu. Podarilo sa mi ju uloviť u nejakého domáceho, čo práve vyšiel na dvor. Z Podhradia pokračujeme po modrej, ktorá, ako inak vedie hore zjazdovkou. Neodmysliteľná súčasť každého treku. S jazykmi po kolená sa plazíme hore. Huskám sa asi snívalo, že sú niekde na záprahoch, ťahajú ako besné. Až na to, že chcú po mne bežať. A ja sa ledva plížim. Ešte stále si nechcem priznať, že to nedobojujem, ale už to začínam tušiť. Na najbližej zastávke vyzúvam boty - chyba. Nohy sú zospodu úplne popraskané a nejakým činom to zrazu bolí ešte viac. V lese nám zas nenápadne uhla značka, ale našli sme sa relatívne dosť skoro. Les nás vykopol na lúku a ja som sa definitívne zložila k zemi, že ďalej už ani krok.

Po chvíľke maturovania sa Offca nakoniec rozhodla pokračovať ďalej sama. Ja som na metri štvorcovom ako tak chytila signál a zavolala si odvoz. Námestie Novej Lehoty malo byť tým bodom B. Miestny "domorodec" mi ukazuje cestu. Nová Lehota? To sú tam tie domčeky za 2 kopcami. Skoro som sa poskladala k zemi opäť. Ale keď treba, tak treba, na lúku pre mňa nepríde nikto, ide sa. Cestička ma doviedla k nejakým domčekom. Sľubovaná autobusová zastávka nikde. Cesta sa rozdvojuje. Kudy kam? Ide oproti auto, tak mu skáčem do cesty. "Dobrý deň, neviete náhodou, kde som? Ja som sa tak trochu stratila." No, aspoň niekomu bolo do smiechu. Ale cestu mi ukázali. Nacházala som sa v časti Novej Lehoty - Dolina. Už som sa chcela potešiť, ale samotná dedina vraj ešte tak 4-5 km. Ufff. Keď musíš... Tak sme šlapali ďalej. Slnko pražilo, my na "hlavnej ceste", ani kúsok chládku. Tá cesta bola nekonečná. V jednom kopčeku sebou Foxy praštila do trávy a ja vedľa nej. Hurá, signál. Snažím sa dovolať odvozu, nech mi ide nejako oproti, ale na to signál nestačil. Tak sa dvíham, ideme ďalej. Po 2 metroch Foxy leží zase. Po ďalších 2 zase... Ale za kopčekom vidím domy. Ukecávam psa, že ešte kúsok prejdeme, že to zvládne. Na vrchu kopca konečne vytúžená cedulka Nová Lehota. Už len pár metrov... Alenka nás čakala spiac v aute. Husky zaspali okamžite po naložení do auta. Ja celá natešená sadám do auta a vyzúvam konečne tie mokré boty. Prvý long je za nami.

Cestou späť do Kálnice sme naložili baby zo živej kontroly na Bezovci. V Kálnici fajnová studená sprcha (doslova, teplá voda netiekla), niečo do žalúdku a nechala som sa odviezť dole do Koliby na guláš a zábavu. Skončila som zachumlaná v spacáku na lehátku, so psami pri nohách, okolo sa pásli 2 koníky, do toho hrala nejaká kapela... Bolo to fajn, hlavne že som sa nemusela hýbať.

Na druhý deň nás čakalo už len vyhodnotenie a odchod. Nohy už bolia trošku menej, ale chodím stále ako zombie. Necht na ľavom palci naberá divnú farbu - to bude to preskakovanie potoku. Ale zatiaľ drží na svojom mieste, tak je to fajn. Vyhlasujú pár longárov, ktorí dorazili. Majú môj obdiv. Keď Alenka začala vyhlasovať kategóriu DT ženy a že sa rozhodli udeliť aj druhé a tretie miesto, napriek tomu, že dokončila len jedna súťažiaca... Neveriac vlastným ušiam sme si odniesli bronzovú medailu, krásny diplom, tričko na pamiatku a pár drobností pre psíky. Verdikt - dobojovaných cca 55-60 km. 

Svalovica prešla, pľuzgiere sa zahojili, už zase som schopná obuť aj tenisky, nie len sandále... O mesiac to ideme skúsiť znovu, tentokrát na Malokarpatský trek. Aj keď po týchto skúsenostiach, iba za podmienky, že nebude liať.

Howgh

http://offca.rajce.idnes.cz/Novomestsky_dogtrekking_2010/

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář