Jdi na obsah Jdi na menu
 


Preteky psích záprahov - Revištský okruh

24. 11. 2009

Ešte že mám takého super šéfa. Z práce som sa dostala už o 12. Doma nasledovalo čarovanie - do môjho úbohého aftíčka som potrebovala narvať 2 klietky, trojkolku, 3 psov, 2 ľudí a potrebnú batožinu (vrátane mechu sena). Nejakým záhadným činom sa nám podarilo velice šikovne zbaliť, na strechu sme ešte prihodili bike a hijeeee, ide sa. Pri vychádzaní z dvora som podvozkom ohla tyčku, do ktorej za zasúvala brána. Super úvod :o)

Do Revištského Podzámčia sme dorazili úplne super, žiadne zápchy cestou. Po chvílke blúdenia sa nám podarilo nájsť náš privát, kde nás už netrpezlivo očakávala domáca. Vybalili sme sa, ochutnali domáce trubičky, dali si čajík s pálenkou na zahriatie, psom spravili v aute pelechy a vyrazili smer Drevenica - zaregistrovať sa a pozdraviť s ostatnými.

V Drevenici to už veselo žilo, hralo, spievalo a tancovalo. Postupne sa tam pozbieral skoro celý SHT Haniska, tak sme zahájili členskú poradu (flašou vodky, ako inak :o))) Fliaš bolo nakoniec viac, porada sa natiahla do neskorých ranných hodín, občas prerušovaná tancovaním a spievaním. Napodiv nás tetuška domáca neprerazila, keď sme sa o pol 3 ráno vrátili : D

V sobotu nás čakalo kruté vstávanie chystanie. Vonku hmla hmlúca, štart sa kvôli nej posúval, aby bolo aspoň trošku vidno. A potom to prišlo. Dostali sme štartové čísla, ešte vyvenčiť, nachystať všetko čo treba a o 12 sme stáli na štarte. Baby ma riadne prekvapili. Štartovali sme v našej kategórii prvé. Napriek tomu na štarte riadne blbi, úplne nažhavené behať. 3, 2, 1, GO - a vyrazili sme. Neskutočne bežali. Trať viedla najprv po tráve, potom sa napájala na sympatickú lesnú cestičku. Keby na nej nebolo toľko blata, bola by ešte o kúsok sympatickejšia. S prvou mlákou som schytala prvú spŕšku do tváre a bola som vybavená. Blato v očiach, ústach, nose, ušiach, proste úplne všade. S prvými miernymi stúpaniami som začala babám pomáhať, skoro som sa pri tom prizabila... Potom nás dobehol Jaro s jeho štvorkou pleskáčov. Obehli nás úplne v pohode, husky sa za nich zavesili a držali sa ho zbytok lesnej cestičky. Potom prišiel zjazd na očakávanú a obávanú lúku a tam sa nám beznádejne stratili. Lúka bola samá jama, samý hrb, ledva sme sa cez to pretrpekali a skoro som tam dušu vyplula. A keď prišiel konečne koniec, objavil sa predomnou kopec. A ešte lepšie - husky v ňom zastali, zamotali sa, sadli si na prdel a ani za toho sveta sa rozmotať a pohnúť vpred. Našťastie nás dobehla zachrániť Katka a nejako sme sa vyplazili hore. Do cieľa sme sa vracali tou istou blatovou lesnou cestičkou. V správny čas nás dobehol ďalší záprah, pre zmenu Juraj s alaskánmi a baby zase na chvílku ožili a do cieľa sme sa rútili tesne za nimi. Tam som odkydla a ďalšiu hodinu ledva dychčala :o)) Ešte ma čakalo odštartovanie nováčikov - Lucie s Márdim a Lucie s Tessou. Psiská vyrazili pjekne, dorazili taky pjekne, uslintané (psi), blatové (paničky), spokojné (aj psi aj paničky).

Potom sa to všetko trochen pokazilo. Vlastne kaiť sa to začalo už ráno, keď si Dušan pri CC vyvrtol členok. Pokračovalo to naším blúdením cestou na pastviny, urvaním výfuku keď sme to konečne našli, rozbitým Katkiným autom, ktoré sme cestou stretli... No úplne celé zle :o( Na večerný musherák sme prišli s náladou pod psa a riadne zničení. Rovno sme to s Paťom zaliali flašou marhule a bolo to trošku lepšie. A po zistení, že sme s babami 3., že sme predbehli jeden trojzáprah o 4 minúty, to bolo už celkom znesiteľné :o) Nakoniec sa to zase zvrhlo na tancovanie a spievanie, neprežil to jeden chudák bubon a nejaká tá palička... :o))) Do postele som sa dostala zase o pol 3 ráno.

V nedelu ráno som si želala, aby som umrela už v sobotu : D Nejakým zázrakom som ale vstala, pobalila sa a dopravila sa na preteky. Ani som si nevedela predstaviť, že sa postavím na tú trojkolku. Ale postavila som sa a baby zabehli úžasne. Ja som sa viac šetrila, menej sa uštvala, viac si to užila - a napriek tomu, že nás nikto nepredbehol, sme sa do cieľa dostali v celkom slušnom čase a náskok si ešte zvýšili, takže sme úspešne skončili 3., jupiiiiiiiii.

Nasledovalo vyhodnotenie, odvoz hučiaceho auta do servisu, kde ho našťastie za celkom fajn cenu opravili. K zoznamu "umretých" vecí sa pridalo predné koleso biku s defektom, zadná brzda biku a jedno koleso trojkolky (asi taky s defektom). Po veľkej hádke s klietkou sa nám ju podarilo narvať do auta a konečne sme vyrazili domov. Už sa nevieme dočkať ďalších pretekov, tentokrát už na snehu. Go, GO, GOOOOOOOO.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář