World Dog Show 8.-11.10.2009 Bratislava
Veľmi vhod mi padlo aj to, že náš klub bol poprosený o "dodanie" ľudí a psov na ukážky agility. Okrem vstupu zadarmo sme mali možnosť zabehať si v hale pred obrovským davom ľudí, taká príležitosť sa neodmieta :o) Ale malo to aj svoje temnejšie stránky - vo štvrtok sme tam museli byť už o pol 7 ráno, čo znamenalo vstávanie o 5. Začalo to riadnym chaosom, keďže podľa mailu nás mal o pol 7 niekto čakať pred bránou. A tam nikto. Dnu som sa dostala len vďaka kamoške, ktorá mala lístok navyše. Prišlo druhé prekvapenie - nikto po mne nechcel očkovák. Dnu som potom zistila, že ten "niekto" čakal pri inom vchode, nie pri hlavnom. Ukážky prebehli fajn, ráno tam nebol ešte nikto, kamere sme sa celkom úspešne vyhli a dobre sme si zabehali. Potom sme zobrali pesov povenčiť - a adrenalínové pochody pokračovali. Kúsok od nás napadla osa (fakt napadla, to som ešte nezažila) jedného malinkého jazvečíka. A to moje flakaté trdlo sa tam proste muselo ísť pozrieť. A milá osa poď ho do nej. Schytala nejaký ten ďobanec - mno, rovno tam, kade ciká. Chúďa malé sa tvárilo riadne nešťastne, tak sme sa pre istotu vybrali hľadať veta. A prišlo tretie dvíhanie adrenalínu, už do nebeských výšok. Veterinárnu službu sme hľadali 20 minút. Nikto nevedel, kde presne veto je. Dokonca ani na informáciách, len nás poslali že tam niekde hore na 1. poschodí. Nakoniec som ho našla v takej provizórnej búdke z bielych zásten, s takmer zavretými šúpacími dverami, nikde žiadne označenie... Vnútri sedel znudený vetko. Jeho konštatovanie, že jediné, čo by nám mohol dať, sú kortikoidy, ma už ani neprekvapilo. Chvalabohu Gilinka nemala alergickú reakciu, inak by asi bolo po nej, kým sme ho našli. Vrrrrr. Ale pokukala a pofotila som severanov, vymojkala niekoľko parsoníkov, poobede odbehala ďalšie ukážky agility a okolo 3 s totálne mŕtvou Gilinkou odpochodovala domov.
Piatok sa niesol v znamení chrtov, teriérov a samozrejme hlavne parsonkov. Pokecala som so známymi, poobdivovala zahraničných pesov, posmútila, že s Gili nemôžeme do kruhu - a išli sme si radšej zase zabehať agility a povymetať stánky :o) Nakúpila som 3 super hračky, 2 stopovačky, pokvákala s ďalšími známymi a odchod domov za zbytkom hávede.
Sobota = molosy = nedalo sa tam ani pohnúť. A to doslova. Presun po halách absolútne nemožný, všade neskutočný hluk a nervozita. Vydržala som tam ledva 2 hodinky, kým sme si pobehali a trochu pokecali so známymi. Ale ukážky boli super, mali sme poriadne publikum, ktoré po každom behu poctivo ťapkalo, takže sme si to užili.
Nedela patrila spoločenským plemenám - a hneď sa tam dalo lepšie hýbať :o) Ukecala som so sebou maminku, zobrala aj Monču a išlo sa. Ráno sme odbehali ukážky a potom sme sa tam už len tak motkali. Pokukali mini plemienka, minula som posledné peniaze na sušené smrady :o)) a poobede sme zapadli na záverečky. A prišlo riadne sklamanie - desne sa to vlieklo, vkladali tam nezmyselné medzi vystúpenia... O pol 6 sme toho mali dosť a pobrali sme sa preč. Ale červíček vo mne stále hlodal a nakoniec aj vyhlodal - po šialenej jazde na druhý koniec BA som doma vyložila krpane, naložila husky a rovnako šialene pádila naspäť :o)) Stihla som to - akurát sa začalo posudzovať Best in Show junior. Potom nasledoval senior a po ňom samotné finále - BEST IN SHOW, najkrajší pes sveta 2009. Nabehlo tam 10 nádherných psov, nestíhala som ani slintať, jednoducho nádhera. Rozhodca určil poradie - ale len na papieri a my sme museli prežiť neskutočný slovenský trapas v podobe 1,5 hodinového naťahovania. Najprv nechali nastúpiť všetkých 160 rozhodcov, potom odovzdávali nezmyselné čestné ocenenia od riaditeľa výstavy až po správcu webstránky... To už ľuďom došli nervy a milého prezidenta SKJ vypískali a začali skandovať Best in Show, Best in Show... Nepomohlo. Milý pán prezident si mlel ďalej. Museli sme ešte vydržať odovzdávanie vlajky. Viem, všetko sú to povinné veci, ale keby boli trochu lepšie naplánované, netrvalo by to tak šialene dlho. A nepokazilo by to celkový slávnostný dojem. Keď prišlo ku konečnému vyhláseniu, každý to chcel mať už len rýchlo za sebou a ísť domov. Ale stálo to za to - svetovým víťazom sa stal faraónsky pes. Nikdy v živote som nevidela psa, ktorý by sa tak niesol a prevádzal. Jedným slovom nádhera. Víťazstvo si jednoznačne zaslúžil. Očaril ma aj malý biely pudlíšek s výrazom "som kráľ sveta, obdivujte ma" :o)) Elegantný afgánsky chrt, seter, strapatý westík a jazvečík, veselý bíglik a golden retriever, majestátna Nemecká doga a úplne neskutočný Komondor, z ktorého som nemohla odtrhnúť oči. Škoda, že mi tesne pred vyhlásením chcípol foťák :o( Ale všetkých krásavcov mám nafotených z ich predvedenia, aspoň že to :o)
Bolo to síce náročné, ale som rada, že som tam mohla byť a zúčastniť sa toho blázninca, aj keď len ako zabávač pre divákov. Dúfam, že sa ešte niekedy na takúto akciu dostaneme.
A klasika - fotky aj video budú, strpenie prosím :o)