Jdi na obsah Jdi na menu
 


Hop zo škatule

30. 3. 2009

Volám sa Dášenka a som malý rozprávkový psík. Ocitla som sa so svojimi bračekmi a sestričkami v kartónovej škatuli a náš osud bol v tej chvíli veľmi neistý. Mala som však šťastie a tak som putovala zo škatule smer noví rodičia a tak ako sa aj v inzerátoch o psíkoch píše, osud hľadal pre mňa novú rodinu “len do dobrých rúk“.

Náhodou som sa ocitla v náručí mojej záchrankyne, ktorá ma odovzdala svojej kamarátke Barborke, zberateľke opustených psích miláčikov. V ich rodine je psov viac ako detí a tak bolo treba malé ryšavé, strapaté, okaté a aj napriek situácii suverénne šteňa umiestniť niekde inde. Barborka so mnou teda išla k rodičom.

Na zvonček nikto neodpovedal, skúsila teda susedov. Keď sa otvorili dvere, zbadala som svoju novú ľudskú mamu, ale ešte som o tom v tej chvíli nevedela. Pamätám si, že sme sa na seba vyjavene dívali a gúľali sme na seba veľkými okálmi. Bola to láska na prvý pohľad a hneď od prvej chvíle som vedela, že tu ostávam.

Prezrela som si hneď okolie. Záhradka okolo domu sa mi veľmi páčila a aj moja nová majiteľka, aj keď sa zjavne niekam ponáhľala. Zľakla som sa, že ma nechá doma osamote a hneď som spustila preventívny nárek keď sa zavrela na toalete aby vedela, že kamkoľvek sa pohne, odteraz všade pôjdem s ňou. Pochopila to veľmi rýchlo a už aj si ma túlila k sebe aby som sa cítila zas skvele a aby som vedela, že ma ochráni v každej situácii. To je pre malé šteniatka veľmi dôležité. Potrebujú sa hrať, maznať a mať vždy pocit bezpečia aby mali krásny a bezstarostný život.

Dostala som sa do veľkej vlnenej čiapky a trčala mi iba hlava. Bolo v nej príjemne teplúčko. Mali sme namierené do mesta, lebo moja ochrankyňa mala pracovné stretnutie, ktoré som nakoniec viedla ja sama.

Páni architekti, ku ktorým sme prišli ma štvornožky naháňali po modernej kancelárii a vôbec im nevadilo, že si zašpinia drahé nohavice. Dokonca si ma aj chceli nechať. Trocha som sa bála, že sa ma moja nová mama vzdá, ale bála som sa zbytočne, už sme boli rodinka. Vlastne sme ešte neboli kompletná rodina, chýbal tatko, za ktorým sme sa hneď po stretnutí vybrali do práce.

Tiež sme sa na seba s láskou pozerali, celú si ma pomačkal a ovoňal ako malé bábätko a od tej chvíle som si bola navždy istá, že sme rodina.

Od radosti a aj z toho, že už som si mohla vydýchnuť, že môj psí život predsa len bude fajn som spravila v strede kancelárie veľkú mláčku, čím som rozosmiala všetkých tých obrov okolo mňa.

Bude to fajn život so Zuzkou a s Peťom a aj s mojou psou sestrou Labkou, budeme veľká a spokojná rodinka.

Vtedy som ani netušila, aké všelijaké zážitky mi osud prinesie.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář