Život v rodine
Pes vo svojej rodine je plnohodnotným členom tejto svorky a často sám udáva pravidlá. Čím je psov viac, tým je väčšia svorkorodina a tým viac sa psíci môžu presadiť a vydupkať si svoje privilégiá.
Tak som sa ja, Dášenka, dohodla s mojou staršou sestrou Labuškou, že rodine budeme veliť. Prvou veľkou zmenou bolo, že sme si nárokovali dlhé prechádzky do prírody. Mali sme samozrejme aj argument – je to zdravé a behať po vonku prospeje celej rodine. Tak sme z chodenia von spravili tradíciu, kedy okrem iného, každú sobotu, niekedy nedeľu, chodíme na Kolibu do lesa. Pre štyri malé labky je to poriadna makačka, ale na kopci nás čaká vždy malý proviant vo forme kúska “ľudskej stravy“ ktorú inak veľmi nemôžeme a tak sa nám k papuľke dostane občas kúsok hotdogu, aj keď tento názov nás troška poburuje, lebo v preklade ide o slovíčka horúci pes. No kde by jedol pes psa! To aby sme s Labuškou vymysleli protiútok vo forme horúceho človeka napchatého v rohlíku! To sú mi nápady!
Každopádne, keď sa na nás kúsok takéhoto párku v rožku blíži, otvárame papuľky a tešíme sa na tú lahodnú chuť. Koniec koncov, zaslúžime si niečo dobré aj my po náročnej túre. Máme síce štyri nohy, ale menšie a hlavne oveľa oveľa kratšie ako sú tie ľudské.
Výhody takýchto prechádzok sú aj spoločenské. Cestou nechávame esemesky po celom lese, aby všetci psi vedeli, že sme tadeto išli a malé mláčky hneď zacítia. Takto aj my vieme, že na Kolibe na nás čakajú už starí známi a podpíšeme sa pre tých, čo idú za nami, aby sa mohli celú cestu tešiť, že si na kopci zašantíme.
Máme aj psí internet. To vtedy, keď ňufáčik zaznamenáva veľa nových pachov keď nám trčí hlava von z okna auta. Máme spojenie s veľkým svetom a vieme viac, ako si ľudia myslia. To je jednou z našich výhod.
Vrátim sa ale k manipulácii a psiemu dosiahnutiu svojho. Okrem prechádzok rada asistujem v kuchyni. Nie nadarmo sa hovorí že láska ide cez žalúdok a tak sa aj ja pripájam k tomuto pravidlu a drankám dobroty ktoré vidím a cítim na kuchynskej linke. Musím sa podeliť s mojou psou sestrou a tak vždy keď dostanem niečo dobré ja, dostane aj Labuška. Je to fér, aj keď by som jej dobroty radšej tajne zjedla sama. Občas sa mi podarí ukradnúť Labke niečo z misky. Mala by som sa hanbiť ale je to vo mne. Potom sa stáva, že na mňa Peťo alebo Zuzka skríkne škaredým tónom. Dáša!
Potom mám psie výčitky. Som rada keď robím mojim ľudským rodičom radosť a nie starosti, ale ja som taký malý psí rebel a Labuška mi to tiež občas spočíta, ale zaslúžim si.
Mám psiu kamarátku, sestru a učiteľku v jednom. Labka ma učí ako sa správať a v záhradke mi vysvetlila, čo mám robiť. Ciká a kaká sa vonku a nie len tak hocikde. To som sa na počudovanie mojich majiteľov naučila veľmi rýchlo a už na druhý deň som vedela, že keď budem sedieť pri dverách, pustia ma von do záhradky. Teraz tento trik využívam aj vtedy, keď sa chcem len vybehať, alebo vtedy, keď chcem podporiť štekajúcich psíkov na ulici. Nech všetci vedia, že som tu!
Som malinká, ale všetko viem! Dokonca začínam rozumieť ľudskej reči a už mi nič neunikne!
Som Dášenka a všetko ma zaujíma.
Možno raz poletím aj do Afriky!