Jdi na obsah Jdi na menu
 


Icy

24. 1. 2011

Icynkyn príbeh je veľmi podobný tomu Foxynkinmu. Nachádzala sa v rovnakom útulku. Keď sme tam boli prvý krát, ona mi okamžite padla do oka. Stála v rohu výbehu, prikrčená po nás zazerala ľadovo modrými očami. Chcela som si ju pozrieť, ale nenechala sa chytiť ani ošetrovateľke. Obiehala tesne okolo nej, ale stále v tesnej blízkosti. Kosti z nej liezli až hrúza. Nevedela som od nej odtrhnúť oči, nakoniec som sa musela otočiť chrbtom a nepozerať sa na ňu, lebo som mala hrozné nutkanie naložiť ju do auta a odviezť odtiaľ. Zdravý rozum vyhral, ale bol to ťažký boj a odchádzala som so slzami v očiach. Podobne aj kamarátka, až na to, že sa to týkalo Connie. Celou cestou domov rozmýšlala, ako to spraviť. A skrsol nápad - postaviť v Rusovciach koterce a baby budú tam. Slovo dalo slovo a pustili sme sa do roboty. Ale počasie nám ju úspešne bojkotovalo, mráz, sneh... Kým sa ako tak pohlo s kotercami, prešli 2 mesiace a bol už najvyšší čas baby odtiaľ zobrať. Ja som sa zaťala, že ku mne nepôjde, lebo 4 psov nezvládnem. Nakoniec sme na konci marca vyrazili pre ne. Na ten pohľad, ako ich niesli do auta, nezabudnem nikdy. Vychudnuté, v desnej panike, Icyna kvôli kastrácii s kovovým košíkom na hube... Otras. Nemohla som sa na ne ani pozrieť v tom kufri, okamžite chytali paniku. Priviezli sme ich ku kamoške, postavili sme im tam klietky, okamžite sa strčili do nich a ani pohnúť. Už mi bolo jasné, že to bude dlhá cesta.

Po prá dňoch som sa nechala ukecať a zobrala si ju na víkend domov. Ešte som ju dokázala vrátiť. Ale keď ďalší víkend išla kamoška preč, Icyna zase na víkend ku mne - a zostala doteraz. :o) Postupne som pochopila, že s jej psychikou ju do koterca dať nemôžem, že potrebuje kontakt s ľuďmi a veľa veľa roboty na jej pochrámanej dušičke. Spočiatku to bolo ťažké, ale už sme si ako tak zabehali rytmus a ja som sa zmierila s tým, že mi zostanú na krku všetky 4. :o)

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář